Zrusit ?Decke Domovi zrusit?jak by se to pak menovalo?vyrastal sem v decaku od mala v Ruzonberku a P.Blahu znam moc dobre sem jeden z Vessovcov a kdyz sem se ucil za truhlare,tak sme tam byli vsichni z decaku a de o to,ze me mrzi to ze na intraku nam rikali STATNI a to nekecam byla vecere tak volali STATNI,bylo to oddeleny,bud byly statny nebo dochazejz vtem veku a dobe ,mi to prislo hnusni a necitlivi hodne sem o tom premislel. mam vas rad.

andy škoda že si odišel alebo odchádzaš, mna vyhodili proste do mna vrtali dovtedy kým si niečo nenašli. Je miľuto deti o ktore som sa staral a čas mi dal zapravdu že svoju "prácu" som robil dobre. Do dnes sa sdeckami stretávam a má s nimi super vzťah. našťastie decka dobre vedeli čo sme s manželkou pre nich urobili a ked sa osamostatnili a dovršili 18 tak saozývajú a kontaktujú s nami. Je to super že som stale s nimi a môžem im odovzdávať skúsenosti

nie každý v profi rodine zneuživa deti a robí biznis, a napriek tomu to nemôže robiť lebo nastavuje svojim správaním a konaním zrkadlo tým ktorý to tak robia. A hlavne to vadí pani riaditelkam lebo ONI si myslia a vedia čo je pre to dieťa najlepšie. Verte alebo nie viem o čom hovorim a robil som PR a robil som to dobre a pani riaditelka to nevedela prežrať a nevedela to ani zvládnuť. Ale stale ma miesto kde zaraba 700€ a drží si ho a nepusti a robí peklo iným. Namiesto toho aby pomohla hadže polena pod nohy a obviňuje ľudí z neuživania finnančných prostriedkov. Nechajte ľudí čo robia priamo s deťmi na pokoji a bozkavajte im ruky a nohy, že sa o nich staraju a pomahajte im všemožne a neobviňujte ich zo somarin.

Úmysel je dobrý, ale nie všetko čo sa robí profesionálne je to najlepšie. Milujem svoje deti, manžela, svoju rodinu, ale neviem si predstaviť, že by som to mala robiť profesionálne. To musí ísť zo srdca. Ak v tom nie je láska, srdce, nepomôžu žiadne profesie. Ale na druhej strane držím tomu prsty. Strašné je, že veľa detí sa už z lásky ani nenarodí... Urobme všetko preto, aby na tomto svete bolo viac lásky. Aby sa nerobilo všetko len cez peniaze. Láska sa za peniaze kúpiť nedá. Dôležité je aby tí ktorí profesionálne deti vychovávajú - nech je to už rodina, alebo detský domov to nezneužívali a neurobili si z toho biznis, pretože v tom je veľká zodpovednosť. Marta Birošová

Milý Andy, pracujeme s manželom ako profi rodičia a máme skoro podobné skúsenosti ako vy. Moja rada je, že ak to chcete naozaj robiť - profesionálne rodičovstvo - bojujte a nevzdávajte sa. Poukazovaním na správnych miestach sa časom stane, som o tom presvedčená, že aj nás niekto vypočuje. Tiež sme prežili okrem iného návrat dieťaťa do biologickej rodiny a verte nebolo to ľahké. matka síce bola na dieťa naviazaná, aj dieťa na matku, ale tie pomery do ktorých sa dieťa vrátilo boli oveľa horšie ako tie z ktorých bolo vyňaté. Dieťa je zúbožené nerozpráva, často všivavé, špinavé a smrdí, ostatní si nevedia rady ani s matkou ani jej životom, i keď sa veľmi snažili - obec, domov a okolie - , kurátorka sa rozhodla dieťa vrátiť, klamstvom a podvodom stiahla návrh na súde a bolo po paráde. Nikto sa nikoho nič nepýtal, iba my. Nikoho to netrápi, všetci sa tvária, že to robia pre deti, v ich najlepšom záujme, ale len pár ľudí vie, že to tak vôbec nie je. Všetko je to klamstvo pod akýmsi závojom,ktoré všetci strážia aby neuniklo na svetlo sveta. Nemôžme však hádzať všetkých do jedného vreca, no vo väčšine prípadov to je tak. Takisto máme skúsenosti s tým, že kuratela samotná zanedbáva svoj výkon. Po 2 rokoch deti nie sú umiestnené v zozname detí na náhradnú starostlivosť a ani sa nepracuje s rodičmi, aj keď v tomto prípade by sa malo, nakoľko otec si pravidelne bráva deti na víkendy a sviatky a my tak suplujeme druhú stranu akéhosi rozvedeného manželstva, kde na tej druhej strane nemá kto pomôcť. nemá kto pomôcť otcovi, ktorý by rád deti vychovával a bol s nimi no nevie ako, nakoľko sa k informáciám nedostal, lebo kompetentných zaujíma iba čiarka v ich spisoch. Na základe týchto poznatkov, sme sa rozhodli sami niečo vo veci konať a teraz už má otec podaný návrh na vrátenie, zatiaľ jedného dieťaťa najstaršej dcéry ,do jeho výchovy a ostatné pôjdu dočasne k nám do pestúnstva, aby bol pre nich návrat do ich rodiny dobrý. A tak si s manželom zasuplujeme orgány štátnej správy,ktoré by po správnosti mali na tieto veci dbať v prvom rade. Postupne otec prejavil záujem všetky deti vziať k sebe a môžem povedať, že z jeho pokrokov a aj pokrokov jeho detí máme veľkú radosť. Jeho rodina ostane celistvá a deti vedieme k tomu, že otec je ich rodina a že sa tam niekedy navždy vrátia. No na druhej strane ich vedieme aj k tomu, že my tu tiež budeme pre nich, vždy keď nás budú potrebovať. Myslím si, že o tom je profesionálne rodičovstvo. Aby každý vedel kde je jeho miesto. Takže je na vás ako sa k veciam postavíte. Myslím že sa to dá aj tak aj tak. Sú deti ktoré sa z biologických rodín vrátia niekoľkokrát, a sú aj deti ktoré vrátia pestúni i napriek tomu, že si deti vlastne vybrali podľa svojho gusta. V poslednej dobe je takých prípadov veľa a všetky majú spoločného menovateľa: Vraj deti sa nedajú vychovávať a sú zlé. My sme tiež dlho hľadali detský domov, kde by nás chceli a kde by sme mohli odovzdávať svoje skúsenosti a príležitostí máme teraz neúrekom, len nemôžme mať doma viac detí aj keby sme chceli, legislatíva nepustí.. Myslím si, že keby ste ešte trochu vydržali a mali viac alebo presnejšie dlhšie skúsenosti, postavili by ste sa k tejto problematike racionálnejšie a vydržali by ste. No ak sa na to necítite, chápem vaše rozhodnutie skončiť s touto prácou, ktorá je v každom smere neohodnotená, nedocenená a podceňovaná, ale i zatracovaná. No raz sa to zmeniť musí.

Dobrý večer pán Andy! Nuž ťažko sa mi reaguje na Vaše slová, keď nepoznám stanovisko druhej strany. Profesionálny rodič by mal byť súčasťou odborného tímu detského domova a mal by mať všetky podstatné informácie, ktoré sa týkajú detí, ktoré sú umiestnené v jeho profesionálnej rodine, aj tie, ktoré sa týkajú informácií pre súd, aby tento mohol spravodlivo rozhodovať aj o navrátení detí biologickej matke. Profesionálny rodič je zároveň aj hlavným zdrojom týchto informácií počas starostlivosti o zverené deti. Nemyslím si tiež, že zákon a vyhláška sú v súčasnosti zlé, aj keď je samozrejme čo vylepšovať. Horšie podľa mňa je, že sa tento zákon a vyhláška nedodržuje tak, ako jeho litera predpisuje, čo netvrdím o Vašom detskom domove, či krízovom centre, keďže nepoznám podrobnosti a ani si ich neviem overiť. Ani Vaše ekonomické problémy nie sú dôsledkom zlej vyhlášky, ale skôr zlej vzájomnej komunikácie, či zlého ekonomického manažmentu zariadenia. Podmienky si podľa mňa treba dohodnúť dopredu a možno aj zmluvne podchytiť. Ani pohonné hmoty na dopravu detí Vašej profi rodiny osobným autom nie sú problémom spomínanej vyhlášky, veď táto alternatíva dopravy je dnes ekonomickejšia ako drahé cestovné hromadnými dopravnými prostriedkami a veľa profesionálnych rodín takúto dopravu aj roky využíva. Dnes podľa mňa už nie je nutné, aby profesionálny rodič hradil živobytie pre deti najprv z vlastných peňazí, a potom čakal na preplatenie. Detský domov vie o svojom ročnom rozpočte najneskôr do konca februára a z neho sa odvíja aj ročný rozpočet, rozdelený na štvrťroky pre každú profesionálnu rodinu. V rámci tohto rozpočtu nie je problém prostriedky prečerpať, tak isto aj ušetriť, napr. aj preto aby sa ušetrené prostriedky použili napr. aj na hodnotnejšie letné prázdniny a pod. Viete, za môjho pôsobenia som sa dočkal všeličoho, napr. aj toho, že naše profesionálne rodiny nedostali peniaze skoro celý rok nie len na deti ale ani na výplaty. Bolo to celkom v začiatkoch profesionálnych rodín v rezorte PSVaR. Dostali sme sa do osídiel diletantizmu a svojvôle tiež úradníkov, dobre (či zle?) odchovaných socializmom, ktorým harašili v hlavách ešte slová ich učiteľov, ktorí hovorili, že detské domovy sú výkvet socializmu, pretože vraj predtým si opustené deti brali do rodín len veľkostatkári a nemecké paničky, aby si z nich urobili paholkov, či sluhov. Takýchto úradníkov ešte aj dnes stretávam neúrekom ale chcem povedať, že vtedy sme spoločnými silami a vzájomným porozumením dokázali vydržať a postarať sa o deti aby ani nepocítili, čo sa deje, pretože by to mohlo ešte viac prehĺbiť traumu, ktorú im spôsobilo odlúčenie od vlastnej rodiny. Dnes si s úsmevom môžeme povedať, že sme si potvrdili pravidlo, že čo nás nezabije to nás posilní. To chcem poradiť aj Vám. Ak ste presvedčený o svojej pravde, bojujte a nevzdávajte sa. Keď nás bude viac, budeme mať väčšiu silu a spoločnými silami sa nám podarí vyjednať lepšie podmienky pre deti odkázané na náhradnú starostlivosť.

Prepáčte, že vstupujem ešte raz. Ale teraz som sa dočítal v jednom príspevku, pán doktor, že rodina je dôležitá a umiestnenie v rodine je prvoradé. Súhlasím s tým. Ale treba aj tú rodinu preveriť, či funguje ako rodina. Myslím si, že dieťaťu je lepšie v náhradnej rodine ako vo vlastnej biologickej, ak v tej biologickej sú rodičia alkohoilici, týrajú deti a podobne. Ale vrátim sa k nášmu prípadu, ktorý som tu opísal. Našich šesť detí súd vrátil matke. Idú teda do biologickej rodiny. Ale je to vôbec rodina? Štyri deti nevedia kto je ich otec. Matka sa teraz vydala za Pakistanca, ktorý ich ešte ani nevidel a súd zverí deti do takejto "rodiny". Kde to žijeme? Ľudia! Súd sa detí nemal opýtať na ich názor? Súd sa nemal opýtať aj toho cudzinca, či tie deti chce vychovávať? Vie vôbec o tom, že tá osoba s ktorou sa oženil má toľko detí? Takže nie vždy je biologická rodina prvoradá. Mala by byť na prvom mieste len vtedy, ak funguje ako rodina.

Rušiť detské domovy a nahradiť ich profesionálnymi rodinami je pekná myšlienka, ale veľmi ťažko splniteľná. Keď sme s manželkou skončili prípravu na profesionálne rodičovstvo v máji roku 2009, podali sme si žiadosti o prijatie do zamestnania do siedmych detských domovov. A zamestnať nás mohli len v jednom. Ostatní buď nemali personálne možnosti, alebo na to nemali peniaze, alebo - a to je práve zarážajúce - nechceli. Nechcú profi rodičov. Boja sa, že budú musieť prepustiť svojich zamestnancov. A k peniazom len toľko: Ani náš terajší zamestnávateľ nemá pre nás vyčlenené zvlášť peniaze. Na mzdy a potreby detí nám dáva z rozpočtu detského domova. Tak o čom tu hovoríte? O akých Eurofondoch? Kde sú peniaze z Eurofondov? Riaditelia úradov práce na nich sedia? Celé je to nejaké pomýlené. Ďalší problém, ktorým by sa mali zaoberať a veľmi vážne naši zákonodarcovia sú zákony. Zákon 305 o profesionálnom rodičovstve hovorí málo a zmeniť a doplniť treba i Vyhlášku 643. Je úplne prázdna. Píše sa v nej že dieťaťu v profesionálnej rodine patrí nejaká suma, ale nepíše sa tam, kedy ju má profesionálna rodina dostať. Mám s tým nemilú skúsenosť. Bol som zamestnaný v istom nemenovanom krízovom centre. Dostal som 5.10.2009 dve deti. Blížil sa koniec októbra a ja som peniaze na deti nedostal. Zavolal som svojej nadriadenej, prečo ešte nemám príspevok na deti. Povedala mi, že až keď donesiem na konci mesiaca uzávierku, dajú mi peniaze. Akú uzávierku mám robiť, keď nemám peniaze? Za to, že som si s riaditeľom vymenil názory na financovanie detí v profi rodine, ma k 30.11.2009 vyhodili z práce a deti strčili do detského domova. Takže kedy má byť profesionálnej rodine vyplatený príspevok? Hneď na začiatku po prevzatí detí a potom následne každý mesiac v prvých dňoch? Alebo na konci mesiaca? Každý detský domov to robí po svojom. Ďalší problém s príspevkom na dieťa: Musím tento príspevok minúť každý mesiac presne do posledného centíka, alebo si nepoužité peniaze môžem ponechať na nákupy do ďalšieho mesiaca? Tiež si to každý vysvetľuje po svojom. Ďalší problém s touto smiešnou vyhláškou je, čo môže profesionálny rodič dieťaťu za tieto peniaze kupovať. My konkrétne financujeme z týchto peňazí všetko. Nielen oblečenie, ale i lieky, rôzne poplatky v škole, dokonca i nábytok. Pritom vyhláška zabudla na benzín. Každý deň vozím deti do školy, nakoľko v našej dedine škola nie je a prváci a druháci sami bez doprovodu nesmú do školy dochádzať. Mesačne najazdím 400 až 500 km a nikto mi to nepreplatí. S jedným dieťaťoch cestujem autom do 50 km vzdialenej nemocnice. Ale so všetkými deťmi cestujeme autom aj na polikliniku, ktorá je len 5 km vzdialená, ale za mesiac sa toho nazberá. Máme totiž šesť detí. Šesť súrodencov. Takže aj o tom je profesionálne rodičovstvo. O peniazoch. A teraz prejdem na tú najcitlivejšiu tému: Osudy detí. Ako prvých sme dostali dvoch malých chlapčekov. Jeden mal ani nie mesiac keď sme ho dostali. Matka sa ho vzdala pri pôrode. Vyše roka úrady nekonali. Vyše roka (ak máme dobré informácie) nebol zaradený do databázy na adopciu. Pritom mali tak urobiť podľa zákona hneď keď sa dozvedeli, že sa ho matka vzdala. Krásny chlapček, už mohol byť v zahraničí. Ešte stále je v profesionálnej rodine a už má rok a pol. Druhý chlapček mal pol roka keď sme ho dostali. Matka ho zanedbávala. Dva razy bol v nemocnici pre podvýživu. U nás bol vyše pol roka, tiež pekne priberal, bol šikovný, pekný, a po pol roku bol vrátený matke späť do chatrče, do špíny, chladu, hladu a biedy. Bol som ho v tej osade navštíviť. Čo k tomu dodať? Prečo nám ho dávali? Malo to význam? Načo to vôbec robíme? Teraz máme šesť detí. Šesť súrodencov. Keď sme ich v januári tohoto roku dostali, boli vo veku 1,2,3,4,6 a 8 rokov. Matka ich zanedbávala. Rok a pol sa o deti nezaujímala. Až teraz v auguste za nimi bola. Tí štyria najmenší si ju ani nepamätali, bola pre ne cudzia. Dve najstaršie dievčatá si ju pamätali. Ani k nej nechceli ísť. Jedna sa až triasla. Musela s ňou prežiť niečo strašné. Len dve deti majú v rodnom liste uvedeného otca. A táto krkavčia matka si podala na súd žiadosť o vrátenie detí a bolo jej vyhovené. Pýtam sa: Kto podával súdu informácie o jej súčasných sociálnych pomeroch? A predstavte si, tá ich akože matka žije v súčasnosti v Anglicku. Vydala sa tam vraj za nejakého Pakistanca a šesť detí si berie do Anglicka. Minulý týždeň sme im boli vybavovať pasy. Pritom ten jej Pakistanec deti ani nevidel. Matka nevie po slovensky, iba po maďarsky rozprávať, deti už maďarčinu zabudli. Ako chce s nimi komunikovať? Ani raz sa s matkou nestretnú, ona nevie nič o ich momentálnom zdravotnom stave, nevie o ich potrebách, ako sa chce o nich starať. Jedno dievča je choré. Každý deň jej píchame injekciu do stehna, kto jej to bude pichať v Anglicku? Kde tam zoženie tieto drahé lieky? Okrem toho má dieťa problémy so zrakom. Musí chodiť na pravidelné kontroly a nosiť pomerne silné okuliare. Ich matka o tom nevie, kedy sa o tom dozvie? Od koho? Keď detský domov jej chce odovzdať deti pri autobuse smer Londýn. Ako chce 31 hodín sama cestovať autobusom so šiestimi deťmi? Ak jej dajú len najnutnejšie oblečenie na šesť detí, tak jeden kufor je málo. Pritom tri deti potrebujú ešte plienky a potrebujú vodiť za ručičku, alebo na rukách. Je to doslova zverstvo čo sa ide spáchať na týchto nešťastných deťoch. Po tejto skúsenosti končíme prácu profesionálneho rodičovstva. Odchodom detí dávame výpoveď. Takže aj o tom je profi rodičovstvo.

Máte pravdu pani Revúcka, treba zodpovedne vyberať náhradných rodičov, či už adoptívnych, či pestúnov alebo aj profesionálnych rodičov. Neviem celkom o čo ide, a preto sa nechcem vyjadrovať ku konkrétnej vine, či nevine spomínaných profesionálnych rodičov, že zlyhali. Nepochybne sa to stať môže, a môže sa to stať aj zamestnávateľovi profesionálneho rodiča, že si zle vybral alebo odborne nedosledoval, že sa niečo v profesionálnej rodine deje a môže to byť aj oveľa zložitejší problém, kde si každý nesie kus svojej viny. Možné dôvody naznačila aj pani Oľga v diskusnom príspevku nižšie z 8.11. Častejšie sa to stáva v detských domovoch, kde je PR len na „okrasu“ alebo tvorí len kulisu, alebo je len na to, aby sa na nej odprezentovalo, že profi rodina je v podstate „nanič“ rodina. Toto nechcem tvrdiť, že je tomu tak práve v Detskom domove v Pečeňadoch ale neraz som bol svedkom toho, že tomu tak v niektorých detských domovoch skutočne bolo. Chcem povedať, že asi nič na tomto svete nefunguje absolútne dokonale. Napr. všetci vieme, že rodina je pre dieťa nenahraditeľná, a aj napriek tomu sme svedkami toho, že okolo nás sú rodiny, ktoré sú nevhodné na výchovu dieťaťa, a preto je ho treba umiestniť do náhradnej starostlivosti. To však neznamená, že skoro „axióma“, „najlepšia na výchovu je len rodina“, je odrazu neplatná a deti budeme umiestňovať radšej do detských domovov aj keď v súčasnej dobe tam končia aj preto, že priorita ukotvená aj v zákone, že profesionálna rodina má prednosť pred samostatnou skupinou detského domova, je v mnohých prípadoch druhoradá.

Súhlasím sa Vami, pravidlo nerozdeľovania súrodencov je prinajmenšom zvláštne. Väčšie deti podľa mojich skúseností tak nad 10 rokov často robia problémy v náhradných rodinách či už profesionálnych alebo pestúnskych. Osobne si myslím, že ak by bola zaangažovaná celá rodina, napríklad ako u nás, že obaja manželia sú profesionálny rodičia, bolo by problémov menej. Ak však je profesionálny rodič len jeden s manželov, prichádza k problémom z vnútra manželského zväzku. Prijať deti do vlastného domu, deti o ktorých nič nevieme je veľmi ťažké a je na to potrebná veľká dávka odvahy. Aj s vlastnými deťmi si človek neraz "užije " svoje.Poznám prípady , v našom DeD sa to stáva skoro pravidlom, že deti nad 10 rokov, ktoré už boli v náhradnej starostlivosti pestúnov sa vracajú po 1,5 - 2 rokoch naspäť do domova, pretože sú vraj nezvládnuteľní. Je mi záhadou, ako sa teda pracovalo keď prebiehali prvé kontakty náhradnej rodiny s deťmi, ako to že podstatné veci unikli, podstatné o povahe a mentalite detí. Bohužiaľ mám osobnú nemilú skúsenosť, že dieťa chcú úrady umiestniť za každú cenu a tak vám nahovoria čokoľvek, len aby ste si ho vzali, na následky už nikto ale nemyslí. No a práve tieto deti ktoré boli v pestúnstve 1 alebo dve sa vracajú do skupín v domove, kde ich spoja s ostatnými súrodencami, a zrazu ich je 5, 6 a viac to má aký zmysel? Všetky deti z takýchto veľkých súrodeneckých skupín stratia okamžite šancu kamkoľvek ísť, ostáva im len ostať v zariadení domova a čakať na dospelosť.

Dobrý deň, rada by som pridala svoj postreh profesionálnej mamy k Vášmu článku. S manželom spoločne pracujeme ako profesionálna rodina. Teda aj naše vlastné deti sú taký profesionálny súrodenci. Tak isto, ako vo vašom článku mám pocit, že v domovoch je problém s diagnostikou detí. My máme skúsenosť, že dieťa sa v rodine otvorí a je úplne iné ako čítame z posudkov a hodnotení. Je dôležité, aby boli náhradní rodičia vypočutí na správnych miestach, pretože nie vždy je to tak ako sa prednesie. Je priam skvelé ak sa nájde v domove niekto kto naozaj vypočuje o dieťati skutočnosti, ktoré ho charakterizujú a na základe informácií od náhradných rodičov dospejú k záveru. Ja s manželom máme takéto šťastie a sme za to veľmi povďační, pretože máme aj opačnú skúsenosť,kedy nám vyslovene "nadávali" za to , že s deťmi veľa pracujeme! Vychovávatelia často nechcú, nie že by nemali čas, otvoriť sa deťom a ich dušiam. Častokrát počúvam, že dieťa po návšteve biologických rodičov či už u nich doma alebo v zariadení zmenilo svoju povahu, je plačlivé, ustráchané, bojovné, agresívne, alebo iné. Nikto však nehľadá príčinu jeho správania a tak sa dostane do skupiny detí, ktoré majú poruchu správania a učenia, i keď si myslím že vo väčšine prípadov je prístup nesprávny a diagnóza tzv. odfláknutá. Osobne máme skúsenosti s deťmi ( 4-členná súrodenecká skupina) ,ktoré majú naozaj veľké psychické problémy z návštevy matky. Prejavuje sa to rôzne, napr. pri ceste na stretnutie deti zvracajú, sú nervózne, po stretnutí majú zmenené správanie, niekedy dokonca majú herpes, čo je tiež prejavom veľkého vnútorného napätia. Len kvalitnou a oduševnelou spoluprácou sa podarilo tieto veci eliminovať a deti sú teraz oveľa pokojnejšie. No nie vždy aj náhradní rodičia chcú alebo môžu deťom pomáhať tak, aby donútili k spolupráci úrady, ktoré za tento stav v podstate môžu. Avšak je nevyhnutné aby spolupracovali sociálne úrady a kuratela, s detskými domovmi, ich zamestnancami a hlavne s náhradnými rodičmi, ktorí o "svojich" deťoch vedia ďaleko najviac. Čo sa týka množstva detí v jednej náhradnej rodine, nemal by byť počet detí obmedzovaný, pretože to nie je správne, deťom nevadí, že ich je doma viac, práve naopak, ak ich je dostatok vedia si utvoriť úžasné vzťahy a putá. nie je správne ak si riaditelia domovov nechávajú zadné dvierka a profesionálne rodiny dostatočne nevyťažujú. Ak sa rodičia cítia na výchovu viacerých naozaj nevedím dôvod držať nasilu deti v zariadenia a skupinách domovov, kde v podstate nemajú šancu niekam rásť. No a poznám aj také prípady, kedy si profesionálny rodič vyberá počet detí, čo si myslím je nehorázne voči tým, ktorí to naozaj berú zodpovedne. Manželský pár, ktorý dostal do ponuky 5 člennú súrodeneckú skupinu ju odmietol a radšej prácu nevykonáva pretože to je vraj veľa, pritom išlo o deti mimoriadne zanedbané, ktoré práve rodinnú starostlivosť nevyhnutne potrebujú a tí ktorí by si ich chceli vziať a dať im lásku a rodinu ich nedostanú, pretože úrady povedali, že je to veľa. Ja pevne verím, že aj takáto diskusia niekam povedie a že slová budú vypočuté na správnych miestach. Aj napriek tomu, že každá minca má dve strany na jednej strane sú to profesionálne a pestúnske rodiny, alebo nazvime ich náhradné, aby som nikomu neublížila, a na strane druhej je to veľký počet zamestnancov detských domovov a nielen tých, ktorí takýmto spôsobom môžu prísť o prácu a preto sa bránia. Mne sa to javí ako začarovaný kruh z ktoré niet cesty von.

Pani Zuzka,ste naozaj dobry človek,keď takto pomahate deťom z DD.Ja by som chcela poznamenať svoj názor k tým prof.rodičom s tým malým 9 ročným chlapčekom.Neviem,akým sposobom prechadzaju prof.rodicia.My sme absolvovali pripravu na nahr.rodičovstvo a neviem co este okolo nás sa dialo.Ale podľa mňa by mali socialne urady viac chodiť aj do okolia rodiny myslim susedom,do prace,samozrejme prof.rodicia by mali o tom vedieť,lebo ja neviem ci dokaze psycholog.posudit vhodnych a nevhodnych prof.rodičov v pripade každej rodiny.Je to tazke aj pre prof.rodičov prijať dieťa do rodiny.Ťežšie to je však deťo,ktoré do novej rodiny prichádzajú.A aké to muselo byť len ťažké pre chlapca,keď ho vrátili naspat.K tým návštevám z uradu prac.soc.veci a rodiny v profi rodinách chcem dodať len toľko,že niektoré rodiny sa veľmi hnevajú keď ich soc.pracovníci navštevujú.Ale podľa mňa ,mali by chodievať častejšie a zisťovať ako to v rodine funguje.Pekný večer.

Zdravím všetkých. Zaujala ma naozaj zaujíma diskusia. Som predsedníčka Občianskeho združenia ABRI SK, ktoré s pomocou francúzskych priateľov vyše 2 rokoch pomáha deťom v náhradnej starostlivosti v DD. Našim hlavným cieľom je pomôcť mladým ľuďom pri odchode z DD a preto sme pomohli zafinancovať vybavenie dvoch bytov na polceste pre DD Opora (Pečeňady a Trebatice). Mladí tak majú možnosť 2-3 roky po odchode z DD bývať dôstojne, hľadať si prácu a nemusia žobrať na ulici, čo som žiaľ viackrát zažila. Viem, že je to malá pomoc, ale spolu s výchovou k hospodáreniu je to predsalen omnoho lepšie. Ideálna by bola samozrejme rodina. Mrzí ma však, že sme zažili prípad chlapčeka, ktorý bol 2 roky v profesionálnej rodine a potom sa ho tá rodina doslova zbavila, lebo im "nevyhovoval" a sama som bola svedkom, ako tento 9 ročný chlapec ešte viac trpel po návrate späť do DD. Bolo to strašné a po dohovore s pani riaditeľkou naše združenie financuje liečbu psychoterapeutom priamo v DD pre tohto tak ťažko životom skúšaného chlapčeka. Myslím si, že takáto profesionálna rodina by mala byť potrestaná alebo by zákon mal riadne preveriť uchádzačov o profesionálnych rodičov. Veľa by som tu mohla napísať, deti pravidelne navštevujem, pomáham im ako sa dá a oceňujem veľmi nádherný oddaný prístup vychovávateľov. Tiež som za rodinu, ako vo Francúzsku či Belgicku, ale treba dať pozor na to, aby dieťa potom nezažilo ešte väčší psychický šok, ako sa to Luboškovi stalo... Všetkým ľuďom, ktorí pomáhajú týmto deťom zo srdca ďakujem a veľmi si ich vážim Zuzana (www.abrisk.webnode.sk)

Pán Blaho, ďakujem Vám za cenné podnety! Väčšie súrodenecké skupiny tiež riešime umiestnením v dvoch profesionálnych rodinách a zabezpečujeme ich stretávanie sa. Súčasťou nášho zariadenia je aj domov na polceste. Viem, ako "pripravení" prichádzajú mladí dospelí, ktorí už boli v samostatnej skupine rodinného typu. To skutočne nerieši ich situáciu a prípravu na reálny život. Stále čakajú na to, že ich bude niekto držať za ruku a sprevádzať ich aj pri banálnych (pre nás) záležitostiach. Čakajú právom, veď aj v rodine vychovávaný mladý človek má za sebou "svoju rodinu", ktorá za ním vždy stojí. Len je to úplne iné - chýba im blízky vzťah. Viažu sa na spomienky, kedy sa niekto venoval len im - hoci len krátko - nejaká rodina, ktorú nakrátko navštívili. Chcú sa veľa rozprávať, alebo len tak si s niekým posedieť... Ale už musia byť "dospelí". Majú to naozaj ťažké.

Pan Balaho! Naozaj,veľmi vystižne ste to napisali.Veľa veci ste vystihli.