26 stretnutie rodín DC 10. - 13.12.2009 Hlboké pri Bojniciach

Od 26 stretnutia najmladších, mladších, starších a najstarších priateľov Detského centra ubehli už viac ako 2 mesiace a ja sa veru aj trochu hanbím, že som ešte nedal najavo celému svetu ako sme sa mali dobre, teda ja určite. Skúsim túto moju nezodpovednosť teraz napraviť, tak čítajte, pozerajte a nezáviďte, radšej na budúce príďte medzi nás! Tak teda od začiatku. 26 stretnutie rodín Detského centra sa uskutočnilo 10. - 13. decembra 2009 v Rekreačnom stredisku Hlboké, 4 km od Bojnického zámku. Počasie nám veru prialo, aj keď sa na začiatku zdalo, že bude aj pršať, no nestalo sa. Väčšina zúčastnených sa doviezli vlastným povozom, len zopár priateľov sme vyzdvihli na stanici. Ja, aj s kolegami sme neprišli celkom poslední ako zvyčajne, ale veľa nechýbalo. No čo, veď mám na to aj nárok, ťahať takú 2,5 tonovú opachu za autom, myslím vozík plný kadečoho, to nejaký čas aj trvá. Program sme si naplánovali celkom zaujímavý - korčuľovanie, návšteva Bojnického zámku, zoologickej záhrady a aj privítanie sv. Mikuláša, ktorý sa aj napriek tomu, že už nie je 6. decembra, rohodol prísť medzi nás. To si predsa nemohol nechať újsť. Maminy, ocinovia, tety a ujovia si naplánovali aj vzdelávanie, ako majú vychovávať svoje ratolesti,  no a potom prišli na rad samozrejme aj prekvapenia. Aké? Nuž čítajte a pozerajte ďalej. Prvý deň vo štvrtok, po príchode v podvečerných hodinách sme sa najprv ubytovali a potom išli na večeru. Už si nepamätám akú dobrotu nám tety kuchárky pripravili, zato si veľmi presne pamätám, že po večeri sme sa zišli, aby sme sa porozprávali, čo nás všetko čaká. Mládežníci si potom ešte pozreli film z data projektoru, mladšie deti išli spať a dospelí sa ešte chvíľu radili o podrobnostiach programu

Nasledujúci deň dopoludnia sme sa odviezli autobusom do Prievidze na klzisko a pozrite ako to dopadlo.

Robkovi bolo najlepšie na zemi, asi sa potreboval ochladiť.

Zato dievčatá predvádzali hotové piruety. Ďalších krasokorčuliarov si môžete pozrieť vo fotogalérii zo stretnutia, ktorú nájdete v archíve tejto internetovej stránky. Maminy a ocinovia, niektoré tety a ujovia, okrem mňa, pretože ja sa niekedy rád ulievam, sa celé dopoludnie aj odpoludnie vzdelávali. No čo, aj dospelí sa musia učiť, zvlášť keď za mladi nedávali v škole pozor. Deti im to radi umožnili, zvlášť keď mohli byť chvíľu sami.

Prvé prekvapenie stretnutia čakalo všetkých, okrem týchto dvoch na fotografii, v piatok večer. Až vyzdobené stoly plné dobrôt niekomu možno napovedali, čo sa bude diať. Adela a Martin Pico Rauchnutý (na fotografii) pozvali ku mikrofónu uja Viťa, vzastúpení ktorého Detské centrum založilo už 10 ročnú tradíciu našich stretnutí a tetu Silviu, súčasnú tetu riaditeľku domova detí a náhradných rodín DC.

A tu už ujo Viťo, čiže ja, porozprával niečo z historie, a potom s tetou Silviou odovzdali pamätné plakety.

Ujo Ivan to všetko filmoval. Na ďalšom stretnutí si pozrieme, či sa mu to podarilo.

Pamätnú plaketu a ocenenie dostala teta Mária Šurinová, ktorá bola prvým zamestnancom domova detí a prvou sociálnou pracovníčkou tohoto zariadenia.

A toto je druhá strana stola, kde nechýbali zákusky a o chvíľu ani hovädzia polievka, rezne a o polnoci kapustnica.

Ďalšiu plaketu a ocenenie dostali manželia Danka a Ivan Šamíkovci, ktorí vytvorili v DC rodinu už v roku 1999. Pripomeniem, že teta Danka a mama našej prvej rodiny dostála metál - Pribinov kríž III. triedy aj od Prezidenta Slovenske republiky pána Ivana Gašparoviča, na začiatku roku 2005.

A prišlo aj prvé Faux pas (čítaj fó-pa), pretože síce aj Renča Mudičková si zaslúžila ocenenie a plaketu ako jedna z prvých zamestnancov a prvá účtovníčka domova detí, no akosi zlyhal kuriér, ktorý tieto rekvizity  nestihol doviesť. Renča sa nakoniec dočkala, ale až v Ružomberku.

No a druhé Faux pas (zase čítaj fó-pa) nasledovalo hneď za tým prvým. Aj naša Aďa, vtedy Géczyová dnes Petrášová, fundraisingová manažérka, ktorá zabezpečila na výstavbu prvej rodinnej bunky domova detí množstvo sponzorov, si tiež musela počkať na svoju sklenenú plaketu s ocenením, ktorú som neskôr dodatočne osobne priviezol do Prievidze.

Oslávenkyňou dnešného večera bola aj Ivetka, ktorá bola prvým dieťaťom rodiny Šamíkovcov a rodina Šamíkovcov bola zase prvá rodina Detského centra.

Ivetka, za to, že s nami vydržala až dodnes, dostala darček - super horský bicykel. Gratulujeme Ivetka!

Nakoniec dostali pamätné plakety aj všetky prítomné profesionálne rodiny Detského centra, t.j. rodina Vaňová, rodina Žideková, rodina Rambalová, rodina Pančíková, rodina Maťúsová, rodina Pientáková, rodina Ďaďová, rodina Rídzich, rodina Kobydová, okrem tých, ktoré boli založené až v roku 2009.

Katka Maťusová pripravila pre túto slávnostnú chvíľu s deťmi peknú kultúrnu vložku. Viete čo to majú deti napísané na plagátoch? No predsa názov básničiek, ktoré nám zarecitovali, a ktoré si teraz môžete prečítať.

Etapy života – našich detí

Detstvo

Nevinnosť, bezmocnosť – tak sme prišli na svet.
Bola tam Láska.
Ten moment nás mal niekto rád.
Necítime, nevieme, bolo to tak?
Keď teraz nás má niekto iný rád!
Len srdce zranené nám ostalo.
A prišiel Človek, zdvihol nás – Lásku nám dáva každý deň.
Bojíme sa – nevieme, je to tak?
Chceme veriť, dúfať – máme ho radi a chceme ho mať na každý deň.

Mladosť

Odišlo detstvo, strácame istoty.
Nikto nás nechápe – je toto Láska?
Ruku nám podáva otec i mama. A znovu prichádza Človek na každý deň, má pre nás Lásku – chápeme to? Nevieme!
Sme roztržití vo svojich myšlienkach a pomoc nám chcú dať stále.
Oni – tí neznámi, čo majú Srdce veľké.

Dospelosť

Sme tu, nechceme byť zranení, no srdce stále niečo hľadá.
Hľadáme Lásku i Človeka, ktorý nás bude mať stále rád.
Môžeme veriť, že stretnúť Človeka sa ešte dá?
A je tu – pomáha a my začíname cítiť Lásku. Nebude to neskoro?
Nie, to srdce má čo rozdávať, má silu držať nás.
Máme dosť vďaky pre neho.
Pre Človeka každodenného.

Rodičovstvo

Láska nás spojila, zrodil sa nový človek.
Rozťahuje sa nám srdce, je tam veľa miesta.
Poď, dieťa, vstúp, nájdi si Lásku.
Chceme byť tvojim Človekom každodenným.
Pomôž nám vyliečiť tvoje srdce zranené.
Budeme s tebou plakať, fúkať ti boliestky.
Budeme sa tešiť z tvojho šťastia.
Budeme spolu – lebo to je Láska.
Dávame si ju a ďakujeme, že sme boli pri tom, keď niekto, kto mal odvahu
začal a stále pokračuje.
Chcel - každý deň stretnúť Človeka.
Chcel - každý deň stretnúť Lásku.

Sme tu, pomôcť mu, podať mu ruku – a ďakujeme.

mama Katka Maťusová

venované všetkým, ktorí si otvorili srdce pre VŠETKY deti.

No a prišlo na rad divadlo miestnych divadeľníkov z Prievidze.

Zdá sa, že nášmu Markusovi sa náramne páčilo.

Byť 4 km od Bojnicého zámku a nenavštíviť ho, to by bol hriech, a tak sme sa vybrali navštíviť pani kastelánku v sobotu dopoludnia.

Bolo nás neúrekom skoro 90,  tu však nie sú všetci, pretože sme boli rozdelení do dvoch skupín, aby sme zámocké strašidlá moc nevystrašili.

Rýchlé šípy Jurko a Maťko si to chceli rozdať s obrneným rytierom, no naštastie si to rozmysleli, keď videli, koľko má na sebe železa.

V Hunadyho sále na konci prehliadky náš čakalo prekvapenie. Dvaja zámockí obyvatelia sa prezliekli za sv. Mikuláša a anjela, no nás neobalamutili, pretože ozajstný sv. Mikuláš, anjel a čert mali prísť do nášho hotela v Hlbokom až po večeri. Rozdali nám však darčeky, a tak sme im to odpustili.

A hajde do hotela, už melieme z posledného!

Na únavu je vraj najlepšia sprcha

usúdil Maťko a hneď to aj vyskúšal.

Sv. Mikuláš, ktrorý zobral so sebou anjela aj čerta, dodržal slovo. Hneď po vystrájaní uja Romana a papierovom snežení rozdal všetkým deťom darčeky. Som veľmi rád, že všetkým, pretože sv. Mikuláš rozdáva darčeky len poslušným deťom. Dospelí darčeky nedostali, a to nie preto, že by si ich nezaslúžili a možno aj, ale najmä preto, že sa už sv. Mikulášovi nezmestili do vreca. No čo už, bolo mi ich ľúto, a tak sme to večer pri porade vykompenzovali inými darčekmi.

Marcelka sa nezľakla ani čerta a porozprávala sv. Mikulášovi básničku.

Ani Majkovi sa nedal čertovi zviesť a poctivo "zvončekoval".

Tieto obrázky sa nám trochu poplietli. Ujo Roman červenonosý robil tento neporiadok ešte pred návštevou sv. Mikuláša. Potom nám radšej rýchlo "zdúchol" aby nemusel riadiť.

Ujovi Pirovi tie parohy náramne svedčia, čo Vy na to?

Toto je stále ešte šantenie uja Romana, ale priznám sa nepamätam si na to, asi som robil niečo iné.

"Nech sa páči, tu je druhé prekvapenie, hajde na lúku za hotelom!"

Čo myslíte, čo sa skrýva pod touto plachtou?

Zistiť sa to podujali Miki s kamarátom (Markom?).

ujo Peter, prezývaný Piro

aj Peťo dávali pozor, aby nešvindlovali!

A podarilo sa! Chlapci "prerúčkovali" so zaviazanými očami množstvom lán, až nakoniec mamina Anička mohla rozbaliť darček, ktorý ich rodina dostala od Detského centra, aby sa bez problémov mohli dopraviť na ďalšie naše stretnutia.

A toto je ten 7 - miestny krásavec.

To že bolo radosti z nového autička.

Teta Maja sa vytešuje z malého Dominika.

"Haló, haló, na pódium prídu vylosovaní správne odpovedajúci na hádanky uja Viťa!"

Za správne odpovede na kvízové otázky z minulého stretnutia dostalo ocenenie zľava Barčidlo, Claudia, Darinka, Nika, Clára a ujo Viťo? Nie, ujo Viťo sa chcel s týmito slečnami len odfotiť:

V nedeľu dopoludnia pred obedom sme ešte narýchlo navštívili víra, opice a ďalšie zvieratá v ZOO.

"No už skonči Šaman", hovorí Jurko, To je predsa už všetko!" "Ešte sa tóóóólko vyspím a stretneme sa znovu!"

A to je už naozaj všetko!

Teším sa na ďalšie stretnutie, ktoré bude 25. - 28. marca 2010 v Hoteli Horizont v Starej Lesnej vo Vysokých Tatrách!

Váš

ujo Viťo - Viťo - Šaman - Viktor Blaho

Pardón, pardón pardón! Ešte si pozrite fotogalériu →TU← !