"Súhlasíte s tým, že najlepší detský domov je rodina?"

Určite väčšina z Vás bude so mnou súhlasiť, že rodina je tou najlepšou "inštitúciou" na výchovu detí. Nič lepšie doteraz nebolo vymyslené. Väčšina z nás vyrastala v rodine a som presvedčený, že aj väčšina má na svoju rodinu dobré spomienky. Keď hovorím o spomienkach, nechcem hovoriť o minulosti, ale o tom čo sa stalo včera, čo sa deje dnes a popri tom uvažujem o tom, čo bude zajtra. Myslím na moje deti, ako sa majú v škole, či majú dobre porobené domáce úlohy. Myslím na dcéru, ktorej zamotala hlavu prvá láska. Myslím na moju mamu, či jej včerajšie káravé slová by som predsa len nemal brať vážne, atď., atď. Moja a aj tá Vaša rodina je stále v nás a my sme v nej. Aj keď sme v práci, v škole, v nemocnici, naša myseľ neustále premieta živé obrazy mamy, dedka, otca, brata, babky, či sestry. Z času načas sa vracajú do našej mysle aj spomienky na našich mŕtvych príbuzných, kde sú stále živí. Radujeme sa z rodinnej spolupatričnosti, lebo len naši najbližší nás dokážu naozaj pochopiť, len mama a otec nás dokáže naozaj podržať, podporiť a ochrániť. Uspokojuje nás, keď vieme, kde určite patríme, že máme vlastný rodokmeň, vlastnú identitu. Určite aj potiaľto so mnou súhlasíte s menšími, či väčšími výhradami. A teraz nám prosím pomôžte vyjadrením aj Vášho názoru!

Viktor Blaho

„Magor“ a „ magorčatá“

Kde som prišiel k tomuto názvu diskusného príspevku? Nuž keď som sa pohyboval so svojou skupinou mládencov a dievčat z detského letného tábora medzi ľuďmi, sem - tam som začul: „Odkiaľ ich vypustili?“ alebo: „Aha, pozri, Afričania!“ alebo na kúpalisku: „To čo sú za magorčatá?“. Nuž, nad toleranciou a rasizmom našich spoluobčanov nebudem polemizovať, snáď o tom potom, ale to označenie „magorčatá“ ma pohoršilo.
Organizujem letné tábory pre deti a mládež z detských domovov už 26 rokov a zažil som už ako vedúci tábora všeličo. Keďže minulý rok sme mali prestávku, nemohol som sa tohto roku dočkať leta a „nažhavených“ detí najmä na hry v prírode. Tie po zotmení mali najradšej. To som ešte nevedel, že tohto roku budem viesť až dva štrnásťdenné táborové turnusy, pretože môjmu kolegovi náhle do toho niečo prišlo. Z toho som nebol veľmi nadšený, pretože som predtým organizoval aj výstavbu táborov a štyri dni pred začiatkom prvého turnusu som absolvoval ešte aj stretnutie náhradných rodín. Zavolal som si na pomoc svoje dlhoročné skúsenosti a pripravil som sa. Keďže som už mal z časti na svoj tretí turnus pripravenú celotáborovú etapovú hru na indiánsku tému o Para-o-comovi, môj nepokoj sa pomaly vytratil.
V júli 2007 to po roku znova vypuklo. Do tábora na brehu rieky Revúca sa začali schádzať „bojovníci a indiánske ženy“ z rôznych detských domovov. Hneď pri ich vystupovaní z autobusu ma ale zarazilo, že decká ešte nestihli vystúpiť ani z autobusu, už mali v ústach nachystanú cigaretu, ktorú si bez váhania pripálili. Určite to nebola „fajka mieru“, pretože do mňa ako keby vstúpilo "sto čertov". Okamžite som zareagoval, a to ešte celkom mierumilovne. Upozornil som ich, pretože keď prejdú po majstrovsky zbúchanom moste na druhý breh Revúcej, už to nebude možné. Keď sa ozvala vychovávateľka: „Môžem si to zatiaľ užiť s nimi?“, sto čertov sa rozmnožilo na dvesto. Asi som „magor“ alebo tomu vôbec nerozumiem!
Prvý nástup pod vlajkou Detského centra začal prebiehať ako som očakával. Zmätky pri nájdení si svojho miesta v rade som prehliadal, veď sú tu len prvý deň. No moje uši nemohli prepočuť spŕšku slov, ktoré označovali vulgárne mužské aj ženské pohlavné orgány. Vedúci oddielov sa pozreli na seba a svorne skonštatovali: „Tak toto bude ťažké!“. Musím povedať, že mali pravdu. Deťom, a bolo jedno či tým 12-ročným alebo 19-ročným - už mladým dospelým, vypadávali z úst takéto a podobné slová pri bežnej reči a tiež im bolo jedno, či sa rozprávali s vedúcim oddielu, s vedúcim tábora alebo s úplne cudzou osobou, ktorá prišla do tábora. Začal som chápať (alebo nie?) až vtedy, keď som požičal môj mobilný telefón jednému z detí, aby zatelefonovalo do detského domova. Snáď malo už 15 rokov a pri rozhovore so sociálnym pracovníkom pohlavné orgány v ovzduší lietali opäť. Som naozaj „magor“, keď mi nejde do hlavy, ako pôsobili vychovávatelia detských domovov niekoľko rokov na deti, ktoré už pomaly odídu do samostatného života? Ako ich pripravili na to, aby neboli celý ďalší život otĺkané, pretože nie každý bude pripravený, s kým prídu do styku, na ich „vývrtky“?
Ďalší nástup do letného tábora ma znovu utvrdil, že detské domovy sa ani po toľko „omieľanej“ transformácii nezmenili. Rok čo rok oznamujeme detským domovom, akú výstroj si má dieťa do tábora priniesť. Veľmi dôležitý je aj teplý spací vak, hygienická vložka do spacieho vaku, pevná obuv siahajúca nad členky na turistiku, pršiplášť a kopec iných vecí. Rok čo rok 80 percent účastníkov tábora tieto veci nemá v poriadku. Prídu so spacími vakmi, za pár stoviek kúpených v lacnom obchode alebo s takými, ktoré mali byť už pred desiatimi rokmi vyradené a hazardujú so svojím zdravím. Je jasné, že takto by v stanovom tábore predrkotali zubami každú noc. Ani jedno z detí napríklad nevedelo, čo je to hygienická vložka do spacieho vaku, nie ešte že by ju malo mať so sebou, a tak sa za niekoľko rokov vystriedalo v tom istom „spacáku“ veľa detí. Vedúci oddielu aby do ich stanu vchádzal ešte aj zo zadržiavaným dychom a štipcom na nose a to vôbec nepreháňam. Ak chceme začať plniť naplánovaný program a nemáme to svedomie deti nechať behať aj v daždi v jedných plátených teniskách či botaskách, neostáva nám iné, len deti „dovybaviť“, čo nie je vždy až také jednoduché. Úplne ma dorazilo vysvetlenie niektorých detí: „Náš domov je chudobný, kde majú zobrať toľko peňazí, aby nám to kúpili?“ Najhoršie na tom je, že oni tomu asi aj veria, len ja som z toho zasa „magor“, lebo neviem, kde ide tých niekoľko sto miliónov korún ročne. Veď jedno dieťa v ústavnej starostlivosti stojí ročne priemerne dvestotridsať tisíc korún, a to nemajú ani na riadnu obuv, či pršiplášť alebo spací vak?
Radšej už končím, lebo by som musel otvoriť aj tému o zdravotnom stave detí, ktoré sa dostanú do stanového tábora. Uff, až takú dôveru som nečakal od niektorých detských domovov, že vyliečime epileptikov, enueretikov, astmatikov, zapálené vaječníky, deravé zuby a dokonca deti aj odvšivavíme. Zdravotná sestra denne rozdávala pomaly kilá liekov a nebojím sa povedať, že niektoré z nich sme museli vysadiť, pretože deťom viac škodili ako pomáhali. Tie, ktoré si v žiadnom prípade nemôžeme dovoliť vysadiť, napr. na epilepsiu, tie sme museli a musíme zakaždým doslova prácne zháňať, pretože detský domov nám aj v tomto dôveruje.
Rozumiem tomu, prečo sú deti z detských domovov iné ako tie z rodín, ale nerozumiem prečo nestačí skoro štvrť milióna korún na jedno dieťa ročne na jeho potrebné vybavenie, prečo sú tieto deti často nevychované, nevedia sa hrať, nemajú úctu k druhým a ani samé k sebe. Nerozumiem ani tomu, prečo tieto deti nemôžu ísť do náhradných rodín, ak tvrdíme, že sú iné, ako tie v rodinách, aby boli aspoň podobné. Na nedostatok rodín neverím!
Nerozumiem aj preto, že aj ja som zriaďoval neštátny detský domov, v ktorom sú všetky deti v jeho náhradných profesionálnych rodinách. Správajú sa slušne, majú si čo obliecť, majú ísť v čom do hory a nejdú do tábora, keď sa musia liečiť, pretože vtedy pri nich ostane mama, aj keby hneď mala vybavenú dovolenku hoci na Floride.
Asi mi už neostáva nič iné, len veriť, že ten môj ďalší turnus bude iný ako ten prvý. Avíza od mojich kolegov z iného turnusu tomu však nenasvedčovali.

Tretí turnus ma rozladil ešte viac. Na začiatku som sa potešil väčšiemu počtu mladších detí od 10 do 14 rokov, najmä kvôli celotáborovej hre. Áno, boli oveľa hravejšie, ako tie staršie. V nadávaní však už teraz v ničom  za tými staršími, nezaostávali. Najprv nadali vedúcemu oddielu a ako to radšej ani nevyslovím a za päť minút sa ho pýtali, či by nemohol byť ich otcom. No a výstroj detí, ktorým ich vybavili detské domovy? Hotová hrôza! Odtrhnuté podrážky na botaskách a vykúkajúce bosé prsty, spacie vaky, ktoré sa spacími vakmi ani nedajú nazvať, chýbajúce príbory a nádoby na stravu. Chúďatá deti, najmä tie menšie, alebo, že by to bolo súčasťou výchovy pre ich osamostatnenie sa? Leto pomaly končí, na chrbte znášam indiánske tee-pee z priestoru tábora, no a ja od ťarchy fučiaci „magor“ sa znovu začínam tešiť na budúci rok, veriac, že sa "blysne" na lepšie časy.
A ešte výzva pre sponzorov. Prosím, podporte klasické detské domovy Vašimi darmi, pretože na všetky deti im akosi neostáva. Detské domovy, ktoré majú profesionálne rodiny to nepotrebujú, ich deti dostali ten naväčší dar - svoju mamu, hoci náhradnú. Alebo, žeby som ani tomu nerozumel?
Ak má niekto podobné skúsenosti, napíšte nám o nich do diskusie.

Ďakujeme!                                                                                          14. 8.2007                         Šaman

Diagnostikovanie detí do 1 roka veku po narodení - v detskom domove potreba alebo nezmysel ?

O čo nám ide? Možno, že ste zachytili v médiách poslednú dobu, najmä v Rádiu Expres, že sa snažíme poukázať na neodborné zaobchádzanie s deťmi do jedného roka veku a následne do 3 rokov veku, ktoré sú umiestnené hneď po narodení v detských domovoch.

Chceme aj Vás poprosiť, či by ste sa do tejto diskusie nezapojili aj Vašimi názormi.

Skúsime Vás do obrazu dostať pár faktami.

Zákon o sociálnoprávnej ochrane hovorí:

"Zriaďovatelia detských domovov zabezpečia a utvoria podmienky v detských domovoch

a) do 31. decembra 2006 tak, aby od 1. januára 2007 bolo každé dieťa do jedného roku veku zaradené po jeho umiestnení v detskom domove a diagnostickom pobyte v samostatnej diagnostickej skupine výlučne do profesionálnej rodiny s výnimkou dieťaťa, ktorého zdravotný stav vyžaduje osobitnú zvýšenú opateru a starostlivosť v špecializovanej samostatnej skupine,

b) do 31. decembra 2008 tak, aby od 1. januára 2009 bolo každé dieťa do troch rokov veku zaradené po jeho umiestnení v detskom domove a diagnostickom pobyte v samostatnej diagnostickej skupine výlučne do profesionálnej rodiny s výnimkou dieťaťa, ktorého zdravotný stav vyžaduje osobitnú zvýšenú opateru a starostlivosť v špecializovanej samostatnej skupine." Ďalej zákon hovorí tiež o tom, že: "Vykonávanie ústavnej starostlivosti, predbežného opatrenia a výchovného opatrenia v profesionálnej rodine má prednosť pred ich vykonávaním v samostatných skupinách a v špecializovaných samostatných skupinách." (Myslí sa v samostatných skupinách a v špecializovaných samostatných skupinách detského domova.)"

Dá sa to zhrnúť slovami, že najprv všetky deti do jedného roka, potom aj všetky deti do 3 rokov majú byť výlučne umiestnené v profesionálnej rodine (to je odborne pripravená rodina, ktorá vychováva ďalšie dieťa vo svojom vlastnom rodinnom prostredí).

Po prieskume, ako to vlastne v detských domovoch na Slovensku vyzerá bolo zistené, že tam zostáva veľmi veľa detí do 1 roka, o starších deťoch ani nehovorím, ktoré podľa nás už dávno mali byť umiestnené v profi rodinách, aby nezaostávali vo vývoji. Takto je to bežné vo vyspelých krajinách, dokonca aj v Rumunsku je už zákonný zákaz umiestňovať deti do 2 rokov do detských domovov.

Detské domovy a ich zriaďovatelia sa vyhovárajú na to, že tieto deti sú umiestnené v diagnostických skupinách detských domovov, kde ich ešte 6 mesiacov diagnostikujú.

My tvrdíme, že dieťa, keď odchádza z pôrodnice je z medicínskeho hľadiska perfektne zdiagnostikované, a potom i naďalej ostáva v pozornosti detského lekára - pediatra. Podľa nás je dôležitejšie to, aby bolo dieťa od prvej chvíle života v spojení s matkou, keď nie s vlastnou, tak aspoň s náhradnou. Toto preferuje aj zákon. A nakoniec matka v spojení s odborníkom je ten najlepší diagnostik pre dieťa.

Šesťmesačný a viac mesačný a dokonca viac ročný pobyt dieťaťa  v ústave hneď po narodení môže spôsobiť ďalšie vážne komplikácie vo vývoji dieťaťa. Ak je dieťa po narodení predsa len dôležité diagnostikovať z medicínskeho alebo psychologického hľadiska, nič lepšie sa podľa nás nemôže udiať, keď sa tak deje v spolupráci s matkou.

Vážení priatelia, na túto tému sme oslovili viacej odborníkov z oblasti pediatrie, psychiatrie a psychológie, ktorí sa zapoja do diskusie aj cez médiá. Tu, na našej stránke, by sme chceli osloviť najmä odborníkov z detských domovov ale aj laickú verejnosť a požiadať ich o vlastný pohľad na tento problém.

Silvia Pančíková, riaditeľka DeD Náhradné rodiny DC