Áno, problémy tu sú a treba ich riešiť. Dnes napríklad máme aj profesionálne rodiny, ktoré majú viac ako šesť detí v náhradnej starostlivosti. Ďalší súrodenec do rodiny predsa musí mať vyššiu hodnotu ako nejaká iracionálna právna norma, ktorá sa dá bez väčších problémov zmeniť. Podľa mňa, vyššiu hodnotu má aj výchova viacerých súrodencov v dvoch náhradných rodinách, ako ich 18 ročný pobyt v detskom domove, samozrejme po vyčerpaní všetkých možností umiestniť ich do jednej rodiny. Tento problém viacerých súrodencov by vyriešila aj samostatná skupina, kde by za výchovu zodpovedali manželia, ktorí so skupinou aj bývajú. Aj tento model tu donedávna fungoval a bol by fungoval po určitých nevyhnutných úpravách aj ďalej, pokiaľ by nebola zaúradovala nekompetentnosť a neodbornosť v rozhodovaní o osude takýchto skupín. Všetko sú to len technické riešenia, ktoré nás nemôžu odradiť od maximálnej snahy, aby každé dieťa malo svoju rodinu. Nemyslím tým v žiadnom prípade takú rodinu akou jej "kamufláž" v podobe detského domova rodinného typu, ako sa niektoré detské domovy so skupinovou výchovou s obľubou označujú, pretože tie sa k rodine ani len nepriblížia. Deti s poruchami správania ("skôr s problémami v správaní")predstavujú tiež určitý problém pri ich umiestňovaní do náhradných rodín (nerozlišujem, či pestúnskych alebo profesionálnych). Tento problém je ešte umocňovaný aj povrchnou diagnostikou porúch správania v detských domovoch, ktorá je často založená na neschopnosti vychovávateľa zvládnuť viac - či menej hyperaktívne či hypoaktívne dieťa s nahromadenými problémami z dlhodobej psychickej deprivácie, zapríčinenej či už nefunkčnosťou biologickej rodiny alebo dlhodobým odlúčením od vlastnej rodiny v málo podnetnom, citovo chudobnom prostredí detského domova. Takýchto detí je v detských domovoch asi najviac. Práve týmto deťom by podľa mňa prospelo, keby boli umiestnené neodkladne do profesionálnej rodiny, a takéto rodiny tiež máme. Samozrejme okrem takýchto problémov v správaní sú tu aj ťažké poruchy správania, ktoré ešte aj v kombinácii s duševnou poruchou predstavujú vážny problém existencie takéhoto dieťaťa, či už vo vlastnej alebo náhradnej rodine. Toto je však už extrém, ktorý treba riešiť aj krajnými prostriedkami. Zrejme práve tu je na mieste hovoriť o tom, že síce každé dieťa potrebuje rodinu ale nie každé dieťa je vhodné aby žilo v rodine, a najmä tu je opodstatnenosť špecializovanej ústavnej starostlivosti.

Dobrý deň, dovolím si prispieť niekoľkými názormi do tejto veľmi aktuálnej diskusie. V skutočnosti súhlasím so základnou myšlienkou, aj s názormi doteraz diskutujúcich. Keďže pracujem v tejto oblasti, chcem sa podeliť s tým, aké v tom vidím problémy. Nechcem byť vnímaná ako človek, ktorý poukazuje na to prečo sa to nedá, len chcem - aj sama pre seba - poznať východiská. Ako prvý "kameň úrazu" vidím veľké súrodenecké skupiny detí, ktoré sa nachádzajú v zariadeniach. Keďže profesionálny rodič môže prijať 2-3 deti, manželský pár max. 6, čo s takouto skupinou, najmä keď o každý rok je ďalší prírastok? Je to jeden z nasilnejších argumentov detských domovov, prečo deti ostávajú v domove dlho. Ďalší problém vidím v identite rómskych detí. Ja som najradšej - po dlhoročných skúsenostiach - keď rómske dieťa ide do rómskej náhradnej rodiny. Zatiaľ som sa nestretla s rómskym záujemcom o profesionálne rodičovstvo (netvrdím, že nie sú). Možno je problém v tom, že ako vzdelanie sa požaduje minimálne maturita. Umiestniť malé dieťa do profesionálnej rodiny je fajn. Keď však vyrastá, začnú problémy a profesionálni rodičia to nemusia zvládať. Vrátia dieťa? Ale kam? Možno som skeptická (ale pripomínam dlhoročné skúsenosti), ale s dieťaťom s problémami v správaní si ťažko poradí aj tím odborníkov, aj profesionálny rodič, hoci vzdelaním špeciálny pedagóg. Osobne poznám profesionálnych rodičov, ktorí sa po "nájazde" dvoch odrastených súrodencov skoro zrútili, keď im začali postupne demolovať dom, ktorý si zrekonštruovali, aby mali prijaté deti optimálne podmienky pre svoj osobnostný rast. S veľkou ľútosťou sa s nimi museli rozlúčiť. Deti sa vrátili do domova a prišli ďalšie, ktoré už ostali. Vo väčej súrodeneckej skupine sa takmer vždy 1-2 deti javia ako problémové. Tak tie sa vrátia a ostanú len tí "dobrí"? Možno to priamo nesúvisí s danou témou, ale chcem pripomenúť zásadu nerozdeľovania súrodencov. Neviem, či je väčšie zlo oddeliť deti, ktoré majú šancu vyrastať v náhradnej rodine, alebo celú súrodeneckú skupinu držať pokope a nedať šancu ani jednému z nich? Takže to zrušenie detských domovov skutočne vidím ako veľmi, veľmi pomalý proces. Musím sa priznať, že práve čítam knihu Terezy Boučkovej, Rok kohouta. Naozaj veľmi poučné čítanie pre ľudí, ktorí veria, že ak dieťa vyrastá od narodenia v náhradnej rodine, má všestrannú starostlivosť, láskyplné prostredie a výborné podmienky na to, aby sa stalo dobrým človekom a nepodarí sa to... Zase na druhej strane poznám niekoľko náhradných rodičov, ktorí vychovávajú prijaté dieťa (pomáhala som pri sprostredkovaní NRS) a je to dobré.

Ja osobne si myslím,že by sa detké domovy mohli postupne vyprázdniť .To by bolo najideálnejšie, ale takýmto systémom ako to beží na Slovensku, kde detske domovy nedavaju volne deti do databyzy ,aby im mohli pestuni dať nový domov to asi tak rýchlo nebude.Neviem ako dlho to všetko v skutočnosti prebieha,sme tiež čakateľmi sme rok po priprave a len raz sa nam zatialmozvali.Neviem,či sme my naročni alebo naozaj sa už tie detské domovy začali vyprazdňovať.Preto si myslím,že veľakrát sú zákony postavené nie v prospech detí.Poznám jednu prof.matku stara sa o male dietatko od dvoch mes. ma už momentálne 9 mesiacov a hovorila,že ešte stále neboli žiadny pestuni pozrieť.Na adopciu tiež nejde.Tak?Ako to vlastne všetko je?Nechápem!Alebo tomu nerozumiem?Ale my sme trpezlivý a čakáme.......Podľa mňa je to niečo uplne ine žiť v rodine,aj keď skromnejšie a s láskou ako v detskom domove bez istoty pohladenia pochopenia a bez lásky rodičov.

Ahojte priatelia, Nedalo mi nezapojiť sa do tak zaujímavej, roky aktuálnej témy ako sú detské domovy a ich nekonečné rušenie.Aspoň si v tých pár riadkoch pustím trošku žilou a možno sa mi uľaví. Keď sa obzriem spätne a hľadím kam mi pamäť dovidí , tak len za tých 30 rokov sa v detských domovov okrem makeupu , ktorým sa zakrývajú vrásky starého a chorého psíka vlastne nič významné a účinné nezmenilo. Ach áno , krivdil by som náš psík dostal nové zuby - protézu v podobe tzv. transformácie DD na rodinné typy. Zriadili sa vtedy kuchynky a vychovávateľ robí odvtedy všetko, len nie to čo má v prvom rade ako hlavné - vychovávať. Česť výnimkám , ale tie predsa potvrdzujú pravidlo. Tu by sa ďalej dalo veľa písať ale to už sa mi nechce a nakoniec to všetci dobre poznáme. Pýtam sa však a nech mi niekto prosím odpovie , čo bráni tomuto štátu , vláde urobiť účinné jasné opatrenia, aby postupne klasické DD zanikli.? Je predsa všeobecne známe a určite analýzami dokázané aké je nákladné, neefektívne udržiavať prevádzku a fungovanie tohoto starého a nevyliečiteľne chorého typu náhradnej starostlivosti. A to ani nehovorím o tom najpodstatnejšom a to je význam , úloha , poslanie detského domova. Áno psík je verný priateľ človeka a všestranný pomocník . Tento náš však už dávno nie je, má nevyliečiteľný nádor. Píšu o tom štatistiky , vidíme , počúvame a nakoniec každý z nás pozná desiatky stroskotaných osudov detí na ulici neschopných postarať sa o seba. A keď na nohách , tak len veľmi zložito často s cudzou pomocou bez možnosti nájsť útočisko vo vlastnej rodine. Detský domov postráda min. 3 dôležité momenty - reálny svet, intímnu atmosféru rodiny a pozornosť. Výsledok ? Dieťa žije v METRIXE a stáva sa produktom s diagnózou "domovák"! Možno trochu tvrdé, ale pravda. Toto predsa nechceme. Pred časom som počúval v rádiu zaujímavý štatistický údaj , že na Slovensku je v rôznych formách náhradnej starostlivosti umiestnených viac ako 14 tis. detí a v DD bezmála 6 tis. Je dobré a super , že počet detí v náhradných rodinách rastie , no prečo teda počet detí v DD neklesá !? V tejto súvislosti existuje ďalší veľký problém a to je prevencia. Prevencia v ohrozených rodinách a tak často spomínaná sanácia rodín. Len slová. Poznáme z praxe že úrad disponuje s 2-3 mi soc prac. a tí sa starajú zhruba o 80-100 rodín. Ak chodia do terénu tak len spojmi ,lebo auto sa im dostane tak raz za mesiac. Za mesiac nemajú šancu ani len obísť tieto rodiny , nie to s nimi intenzívne pracovať. Sú to často šikovný ľudia na správnych miestach, len majú zviazané ruky.Potom sa čudujeme že sa DD stále napĺňajú. Je to všetko časovaná bomba. Určite ste už počuli, že niektoré formy zhubných nádorov sa liečia spôsobom, že sa prerušením dôležitých ciev zamedzí prísun živín do nádoru. Zaujímavé a preto som presvedčený, že keby sa niekoľko násobne posilnili rady terénnych pracovníkov , mali k dispozícii autá , prostriedky a kompetencie, naliali sa peniaze do systému jednoducho keby účinne fungoval preventívny program ,tak sa nám DD nenapĺňajú. Nádor by prestal rásť a obrovské financie ,ktoré sa vyhadzovali na neúčinnú liečbu sa ušetria a tak môžu postupne presmerovať k náhradným rodinám. Viem asi to vidím veľmi jednoducho... A čo ten psík? ...ten nech ide konečne do .... večných lovíšť. Robson

Existujú štatistické údaje, podľa ktorých 50% chovancov DD sa v reálnom svete uchytí, ale končia v komerčných ubytovniach, čo je opäť iba jedna z kategórií bezdomovcov. V Čechách sa neuchytí dokonca 75% chovancov, a z tých, čo sa uchytia, 50% pácha trestnú činnosť. Ďalší údaj reflektuje vzdelanostnú úroveň chovancov - 20% so základným vzdelaním, čo je veľmi optimistický odhad. Aj práca s väčšinovým – rómskym – etnikom je v detských domovoch veľmi obtiažna a neefektívna, keď posun v mentalite nastáva iba u malého množstva z nich. Podľa mňa tu môže efektívnejšie pomôcť len výchova takýchto detí v rodine, ktorá ich lepšie pripraví na samostatný život.

Alebo máte aj iný nápad ako by to išlo? Môžete sa s nami podeliť aj s návrhmi na vylepšenie zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratale. Ďakujeme!